Časť 6.: Dosť pedagógov, málo Pedagógov

Prišiel na cvičiaceho zahraničný mráz

Ďalšia zaujímavá a aj celkom vtipná príhoda mi bola len sprostredkovaná. Zažil som však oboch jej účastníkov a verím, že sa skutočne aj stala. Môj cvičiaci na matematike nebol práve etalón pedagóga. Človek, čo bol schopný rátať celé cvičenie jeden zbytočne komplikovaný príklad, a potom prehlásiť, že sa pomýlil a máme ísť domov.

…vyučujúci nemohol veriť, že také bludy môžu byť s plnou vážnosťou podpísané menom Issac Newton. Na smolu vyučujúceho sa tak zahraničný študent skutočne volal.

Raz písal zahraničný študent u spomínaného vyučujúceho zápočtovku. K jej hodnoteniu sa však učiteľ akosi nedostal. Vysvitlo totiž, že skončila v koši. Prečo? Pretože vyučujúci nemohol veriť, že také bludy môžu byť s plnou vážnosťou podpísané menom Issac Newton. Na smolu vyučujúceho sa tak zahraničný študent skutočne volal. Pedagóg si tým spôsobil zrejme celkom seriózne problémy. Úprimne, tak mu treba.

Dobrý učiteľ vysvetlí aj mačke aportovanie

Každá prednáška z inak nudnej matematiky bola zážitok, príjemne strávený čas počúvaním človeka, ktorý robí to, čo ho baví.

Na fakulte boli aj skvelí pedagógovia. Moje hodnotenia na ich margo pritom nesúviseli s mojou úspešnosťou na ich predmetoch. Napríklad jeden nemenovaný prednášajúci. Každá prednáška z inak nudnej matematiky bola zážitok, príjemne strávený čas počúvaním človeka, ktorý robí to, čo ho baví. A vysvetľoval veľmi dobre.

Nevynechal som ani jednu prednášku. Napriek tomu, že prednášal matematiku, vždy prednášal s úsmevom a jeho hláška „zaútočím po krídle“ alebo „Yxo“ a „číslo pí s indexom č“ („pí čé“) bolo príjemným spestrením prednášky. Že som jeho predmet neabsolvoval úspešne bola len a len moja chyba.

Alebo istý profesor fyziky, na ktorého má takmer celá fakulta ťažké srdce. Jeho prístup k predmetu bol však podľa mňa správny (hoci náročnosť na môj vkus privysoká a užitočnosť informácií pre mňa veľmi otázna). Zoberme si napríklad jedno zadanie, ktoré si aj po rokoch pamätám zo seminárov: „Máme skokanský mostík v tvare funkcie arcus cotangens. Vyrátajte, ako rýchlo má skočiť lyžiar aby sa nezabil.“ To bolo celé. Stačil vzorec na výpočet.

Hoci boli jeho príklady ťažké, nútil nás rozmýšľať flexibilne. V budúcnosti môžete natrafiť na problém, ktorý bude treba najprv správne formulovať, zamyslieť sa a vyriešiť. A nebude veru vo forme „vypočítajte elektrické pole okolo bodového náboja“. Skôr „ako dlho musím trieť balón o suchú hlavu, aby sa na nej udržal“. Alebo sa môže stať, že skutočný problém nemusí mať (rentabilné) riešenie. To je život.

Vyučujúci si zároveň cenil, keď človek rozmýšľal, aj keď sa začal uberať nesprávnym smerom, alebo príklad nedopočítal. Aj tak mu dal nejaké tie body. Napriek tomu boli štatistiky úspešnosti tragické. Z niekoľko sto ľudí prechádzalo rádovo pár desiatok. Ani ja som neprešiel. Ale teraz mu to nemám za zlé. Jednoducho som na to nemal. Na druhej strane, bolo by mi to zbytočné.

Niektorí učili asi za trest

Istý iný vyučujúci bol zas naopak úplný kretén. Po prepočítaní desiatok príkladov som sa tešil, že jeden na zápočtovke viem aj vyrátať. Vedel som že ho mám správne. Dostal som 3 z 5 bodov. Logicky som sa pýtal prečo. „Málo ste rátali“. Vraj tam mám namiesto vyrátania poľa okolo bodového náboja rovno napísaný vzorec. Áno ušetril som si jeden integrál, pretože 90 percent cvičných príkladov na stránke katedry začína presne týmto. V sekunde som mu tam postup dopísal. „…choďte preč, kým vám nestiahnem ďalšie body.“ pravil antietalón pedagóga a dal mi ďalší kurz „korektného“ prístupu.

Počul som aj historky o legendárnom Pánovi profesorovi Krempaskom a o jeho didaktických a zaujímavých technikách výučby. Ja som však zažil len D***ku a to bol…

Počul som aj historky o legendárnom Pánovi profesorovi Krempaskom a o jeho didaktických a zaujímavých technikách výučby. Ja som však zažil len D***ku a to bol…

Keď som si podával prihlášku na FEI, jeden z dôvodov bol predmet z tretieho ročníka – Audio video technika. Niekoľko rokov som sa tešil, že po dvoch rokoch trápenia sa aj naučím niečo z oboru. No…

Čo sa týka videočasti, cvičiaci boli skutočne znalí z technológií, vysvetľovali pomocou fascinujúcej techniky a nemôžem na nich povedať krivé slovo. Audio časť však bola blamáž. Pani, ktorá nás učila (údajne zo SAVky) prehlásila, že v nahrávacích štúdiách sa veľmi často používajú páskové mikrofóny. Na tom som samozrejme reagoval zdesenou otázkou, či si je istá, na čo som nedostal odpoveď, lebo sme preskočili na ďalšiu tému. Do stratena. Keď som to spomínal známemu, zhodou okolností šéfzvukárovi vtedajšieho SRO, schuti sme sa na tom zasmiali.

Labáky sú strata času

Laboratórne cvičenia. Najnezmysluplnejšia činnosť počas celého môjho vysokoškolského štúdia. Hoci chápem motiváciu za nimi, kvôli realizácii a hlavne inej dobe sú zbytočné. Oficiálne sme sa mali pripravovať na laboratórne cvičenia vždy dopredu. Každý to však ignoroval. A sčasti robil dobre. „Toto stanovisko je pokazené ale máme pre vás výsledky meraní,“ presne takto si predstavujem „užitočne“ strávený čas.

Za jeden semester ste pritom mohli mať pokojne 36 laboratórnych cvičení na odovzdanie. Našťastie sa na nich nič za roky nemenilo, a tak nám pomohli poznatky absolventov. Roky rokúce odovzdávali všetci tie isté cvičenia. Prípadne sa trochu upravili údaje. Zaujímavé bolo, keď dvaja spolužiaci odovzdali rovnaké labáky (samozrejme opísané) a jeden dostal maximálny počet bodov a druhý to vraj mal zle a ani po oprave mu vyučujúci nedal zápočet. Že by dvojaký meter podľa kvality úsmevu?