Domov Spoločnosť Prečo žijeme v mediálno – marketingovej demokracii

Prečo žijeme v mediálno – marketingovej demokracii

0 1275

Údajne tretina internetu je porno (pravda či nie, celkom by som tomu aj veril), čo by mohlo reprezentovať približný pomer motivačnej a rozhodovacej sily nášho podvedomého živočíšneho ja verzus toho rozumného, vedomého, inteligentného. A hádajte, pre ktorú vašu časť som dal ako piate slovo „porno“… Klikli by ste si inak?

Z informácií sa stala komodita. Každá má svoju cenu, a jej výška sa odvíja od potenciálneho počtu záujemcov o ňu. V mnohých prípadoch platí, čím bulvárnejšia, tým viac ľudí o ňu prejaví záujem tým viac klikov získate, tým viac peňazí zarobíte. Rád by som to zvrhol na publikum plné kreténov, no je to koplikovaniejšie. Riadi nás biologický systém, ktorý bol vyvinutý v časoch pred písmom, či rečou. Systém, ktorý pri pohľade na jedlo chce jesť, vždy keď sa to dá, lebo v prírode neexistujú supermarkety a plody treba v prírode hľadať, a nie vždy sa s istotou najete. Stala sa z nás spoločnosť závislá, krehká, s kolektívnym vedomím a extrémne zraniteľná. Spoločnosť, kde vďaka dostatku peňazí nemusí jedinec čeliť výzvam a rizikám, na ktoré bola jeho biologická schránka pôvodne vytvorená. Z tohto pohľadu sme už úplne zdegenerovaný.

Za všetkými informáciami a verbálnou komunikáciou sme to stále tí „starí dobrí“ jaskynní ľudia, na ktorých už marketéri našli tie správne recepty ako na zajaca mrkvu na špagátiku.

Prečo veríte internetu a televízii?

Keď sa nad tým zamyslíte, čo vlastne chcete vedieť o niekom z jeho vlastných úst, keď každé jeho slovo môže byť vymyslené? Všetko závisí od činmi vytvorenej kredibility dotyčného a našej dôvery v pravdivosť v jeho slov. Jednoduché, no náročné na udržanie a morálnu motiváciu. Krásnym príkladom na pochovanie vlastnej kredibility je napríklad nedávna aféra s nemeckým Automotoklubom ADAC.

Veď aj ľudia píšuci bulvár si chcú prečítať stránku, ktorej môžu veriť a dostanú úprimné a dôveryhodné informácie. Ironické, že?

Vo svete médií orientovaných na „clicky“ a „pageviewsy“ si málo ľudí za bulvárnou internetovou či printovou mašinériou uvedomuje, že svet jednoducho potrebuje dôveryhodné zdroje bez časového obmedzenia na spracovanie informácií. Veď aj ľudia píšuci bulvár si chcú prečítať stránku, ktorej môžu veriť a dostanú úprimné a dôveryhodné informácie. Ironické, že? Som zvedavý, koľko z pracovníkov podobných periodík a portálov sa stotožňuje so svojou prácou, nehanbí sa za ňu alebo ju robí z presvedčenia. Naschvál si pohľadajte pri článkoch s výkričníkmi v nadpisoch a pod. autora. Že ste našli len pseudonym, možno ani ten nie? Všetkým takýmto to-je-len-práca-nejak-si-musím-zarábať redaktorom by som odporúčal naštudovať si Milgramov experiment a prehodnotiť ich morálne zásady.

Máme, čo chceme, čo potrebujeme, nevidíme

Čo sa lákania na konkrétny marketingovo lukratívny obsah týka, je ľahšie apelovať na našu živočíšne primitívnu časť, ktorá túži vedieť, ako to bolo s tým opitým hercom za volantom, hoci je táto informácia pre ich život úplne zbytočná. Ale čo už, keď živočíšne ja nerozlišuje medzi reálnym človekom, s ktorým sa stretávame a stenou pixelov preloženou mozgu ako skutočný človek. Ten = automaticky náš „známy“. A vidíme ho pravidelne, tak sa as aj vlastne poznáme, nie? A predsa chceme vedieť, čo sa deje s našim známym., nie? Lenže TV nie je sklo. To som si uvedomil, keď sa mi na Mlynskej doline po začiatku našej relácie v študentskej TV začali zdraviť ľudia, ktorých som v živote nevidel, ktorí ma možno len videli v prednáškovej sieni. LCD ale nie je sklo, vážení!

„Kelebritou“ často vďaka idiotizmu

Podmienkou expozície v médiách má byť ale istá výnimočná kvalita, úspech, prínos spoločnosti, nie? Už to neplatí…

A moje kognitívne ja sa pravidelne rozčuľuje, prečo by mali byť ľudia exponovaní v médiách pre nás zaujímavejší či dôležitejší? A prečo by ma mala zaujímať dopravná nehoda nejakého speváka viac ako hociktorá iná? Veď som mu nebol na svadbe, nestrážil mu deti ani sme sa spolu nikdy navzájom ožratí nezdôverovali s tajomstvami. Ale niekomu stačí, keď dakto kope do lopty a hneď cíti laxatívne účinky jeho ksichu v televízore.

Podmienkou expozície v médiách má byť ale istá výnimočná kvalita, úspech, prínos spoločnosti, nie? Už to neplatí… Človek sa stane hviezdou aj jednoducho samotným aktom objavenia sa v televízii. Napríklad ako hrdina reality show. Bum, na svete je prázdna celebrita.

Jaskynný muž víťazí nad geekom (či?)

ko sa má naše prehistorické povedomé ja riadiť na základe umelých mihálnic, ceckov a podobných evolučných ojebov?

A čím slabšie je ľudské „kognitívne ja“, tým viac nás to v tej trafike ťahá načiahnuť sa za tamtým či oným vlakovo-toaletným denníkom s ľudovými hrdinami na titulke. Tak ako viete nalákať obrovské množstvo ľudí na rýchle občerstvenie, čokoládu a podobné podvedome neodolateľné podnety, tak viete nalákať čitateľov na články. A tak je celý internet plný momentálnych senzácií, na ktoré si nikto na druhý deň nespomenie.

Problémom je, že naša primitívna stránka je stále pripravená reagovať na primitívne neodolateľné podnety. Naše telo. Sme vrodene naučení vnímať vzhľad nášho potenciálneho partnera či partnerky a na základe optického vnemu vyhodnotiť jeho zdravie či vhodnosť pre potenciálne spojenie našich genofondov. A to je celkom rozumné. Taká 200 kilová slečna asi nebude najlepším kandidátom na spojenie genetického materiálu z hľadiska dedičnosti, bez ohľadu na jej iné kvality a ako cynicky to znie. Nezmeníte to (tak skoro). Lenže ako sa má naše prehistorické povedomé ja riadiť na základe umelých mihálnic, ceckov a podobných evolučných ojebov? Magoríme evolúciu. Alebo sme ju porazili?

Internet obeťou rýchlosti

A klientom treba nasľubovať zaručené denné sledovanosti.

To je aj dôvod, prečo je pre mnohých stále print lepším a dospelejším médiom – s menšou periodicitou si máte čas dať viac súvislostí dokopy, ísť do hĺbky. Okrem toho, kúpa daného periodika je jasný záujem o istý typ informácií. Aspoň to sú základné predpoklady. Lenže aj na internete môžete mať nízku periodicitu a špecifický obsah. Lenže rýchlosť od získania informácie k jej zverejneniu je potenciálne lákavá, a tak musí byť jednoducho všetko rýchlo, a vy to musíte mať prví! A klientom treba nasľubovať zaručené denné sledovanosti. Pretože nie je každý deň iný a každý redaktor dokáže mať permanentný počet výborných nápadov na články, denne. Tak to funguje v internetových denníkoch, portáloch. Ale aj také televízne noviny nie sú výnimkou.

„Hovno sa deje, dáme odľahčovacie mačičky.“

Však ste si zvykli na pravidelné sledovanie správ s istou dĺžkou? A nezdá sa vám, že niekedy tam už dávajú strašné kraviny? Ono sú totiž aj dni, keď sa hovno udeje (odhliadnuc od štandardného precízne vymysleného zloženia správ). Len keď vy, publikum, ste si zvykli každý deň dostávať rovnakú minutáž informácií. Tak si ju žerte. A dostávate tie správy, ktoré chcete počuť, nie tie, čo by ste mali počuť. Úprimne, čudujem sa, že ľudia s prístupom na internet ešte vôbec televíziu pozerajú, ale to je na ďalší článok.

SuperBlogMani zachánia svet (?)

Práca zadarmo z vlastnej vôle je vždy vykonaná najlepšie a najpoctivejšie. 

Čo sa kvality a hĺbky informácií týka je tu ale cesta. Blogy. Odhodlaný jednotlivec nemotivovaný peniazmi , no motivovaný silne a morálne je veľmi nedocenená zbraň. A v každom z nás drieme ten spravodlivý sudca, ktorý si sem tam zoberie našu previnilú, reality show sledujúcu časť na súdnu lavicu. Veď žijeme v dobe neuveriteľného kolektívneho vedomia a zdroja informácií kurevsky ľahko prenosných z generácie na generáciu. Tak prečo si nepodávať tie dôležité a hodnotné dáta? Práve blogeri majú čas si poriadne zobrať do parády jeden problém, ktorý sa ich dotýka, na ktorý chcú poukázať ktorý ich štve (to je jedna z najideálnejších a najúspešnejších motivácií; taká založila napríklad Škodu a Lamborghini). A písanie bez dátumov odovzdania, finančnej motivácie v závislosti od sledovanosti, len pre vlastné uspokojenie je ako sen. Práca zadarmo z vlastnej vôle je vždy vykonaná najlepšie a najpoctivejšie.

Najväčším problémom blogov je zviditeľnenie sa. Sem tam sa niektoré články virálne rozšíria, no spravidla nemôžu konkurovať zásahom publika veľkých spoločností, ktoré na svojich stránkach vykazujú tisíce čitateľov denne. Existujú však komunitné portály, ktoré sú kombináciou blogu a magazínu (napríklad americký jalopnik.com).

Investigatíva je pre väčšinu drahý luxus

Áno, je pravda, že aj komerčné média majú možnosť si zaplatiť investigatívnych novinárov, no spýtajte sa ich, koľko stojí jeden článok podobného charakteru? Garantujem vám, že je z pohľadu financovania stránky veľmi často stratový a vykrýva ho ďalší tucet bulvárnych informácií na tej istej doméne. Ale väčšina veľkých slovenských internetových spoločností sa príliš (niekedy vôbec) s takýmto obsahom netrápi. Viem, pretože pre jednu veľkú internetovú spoločnosť pracujem. Kliky zarábajú, kliky sú priorita. A živíte ich vy, vážené sprosté publikum.

A poctivosť, korektnosť, snaha o férovosť či objektivitu vám v tomto mediálnom modeli peniaze nezarobí (počuli ste už slovné spojenie bohatý investigatívny novinár?)

A poctivosť, korektnosť, snaha o férovosť či objektivitu vám v tomto mediálnom modeli peniaze nezarobí (počuli ste už slovné spojenie bohatý investigatívny novinár?). Pretože publikum si žiada svoje primitívne a zbytočné informácie a na podrobné články o Nelsonovi Mandelovi a na iné špecifické témy odkrývajúce dôležité fakty vám bežný fanúšik / doplň meno futbalového tímu / a diváčka / doplň meno seriálu Andyho Krausa / serú.

Máme, čo sme chceli, stále môžeme mať, čo potrebujeme

Aktuálny model funguje jednoducho – zistime čo ľudia chcú a to im dajme, jedlo informácie, tovary. Marketing ovládol náš svet, kompletne. Žijeme v marketingovej demokracii, kde je lepšie si pozrieť redundantné informácie, životy cudzích, smrť v zahraničí ako sami sa pokúsiť niečo zmeniť, kreatívne vytvoriť.

A čo včil?

Chceme to zmeniť? Pokúsme sa teda ignorovať naše jaskynné podvedomé motivácie a nechať sa viesť naším kognitívnym inteligentným ja. Hoci na nás číhajú nástrahy, odpútavače pozornosti, musíme mať náš vlastný globálne cieľ, ktorý si treba stále pripomínať a utvrdzovať sa v ňom.

A čo sa reklamy týka, tento model propagácie podľa mňa nevydrží, rovnako ako obchody s cédečkami. V Sao Paolo už zakázali všetky reklamné pútače v celom meste a reakcie sú veľmi pozitívne. Jediné, čo je v živote nemenné, je neustála zmena…

Politika = marketing

Suma sumárum, voľby vyhráva ten, čo osloví absolútne najväčšie množstvo členov správne vybranej cieľovej skupiny a z roka na rok si ich svojimi činmi udrží, pokojne na úkor obrovského množstva iných obyvateľov štátu. Čím ovplyvniteľnejšia (cháp menej inteligentná, ľahko oklamateľná) daná cieľová skupina je, tým je to ľahšie a tým lepšie.

Niekde som sa dozvedel, že v americkom systéme súdnictva (rozhoduje náhodne vybraná porota z ľudu) existuje niečo také, ako ideálny typ. Ideálny typ v zmysle – vieme si ho našim prejavom, slovami, obhajobou pretiahnuť na našu stranu (no je to dvojsečná zbraň). Inak povedané, je ovplyvniteľný. Týmto typom mali byť rozvedené ženy po 30.

Niečo veľmi podobné sa deje aj v politike. Aby ste vyhrali, potrebujete pozitívne osloviť čo najviac ľudí. Vám je principiálne jedno čím (jednoducho tým čo si žiadajú, chlieb, hry, hocičo). To znamená najväčšiu cieľovú skupinu, pričom základom je ju dobre poznať. Ak viete, čo jej členovia chcú, môžete im to sľúbiť. Ak im po zvolení prinesiete výhody, ktoré diskriminujú síce veľké množstvo iných skupín, všetko je v poriadku. Veď väčšia skupina = demokratický víťaz, aj keby len o promile. A pamätáte sa na ideálny typ?

Existuje aj ideálny typ voliča. Taký, čo verí sľubom z televízie, taký čo za dvacku volí koho mu vajda nakáže, taký čo sa mu páči billboard a slogan strany atď., globálne povedané – niekto čo sa rozhoduje na základe úplne irelevantných informácií.

Pamätám si ako sme robili kedysi živý prenos istého meetingu politickej strany. Podľa tém a slov, ktoré tam odzneli som sa o politike strany dozvedel hovno. Za to v procese zlepšovania imidžu predsedu strany mi bol vylíčený fakt, že zachránil nejakého ujca, keď ho uštipla včela a bol na ňu alergický. To je síce ľudské, no ako prostriedok na zvýšenie šancí na zvolenie možno aj amorálne. Čo to má s riešením hocijakého spoločensko-politického problému? Ale ľudia mu to žrali. Fajnová cieľovka… Využívať dôverčivých či (ospravedlňujem sa za možno povýšenecky znejúce označenie) menej inteligentných ľudí je jeden z najhrubších prečinov voči humanite. V politike ale „business as usual“.

Preto sa teraz na celú politiku a médiá na moment vyserte a chodte sa venovať svojej rodine a vytvorte spolu s nimi a priateľmi niečo prevratné a ušlachtilé pre budúce generácie.

Celkovo začínam mať pocit vďaka TV, voľbám a našej celkovej kultúre, že inteligentný človek sa stáva ohrozeným druhom. Aj napriek štatistikám tvrdiacim, že priemerné IQ stúpa. Štatistike ale pokojne na zvýšenie priemeru stačí o jedného génia a o dvoch tupcov viac. Vlastne sa tak od seba vzďaľujeme.

Suma sumárum, voľby vyhráva ten, čo osloví absolútne najväčšie množstvo členov správne vybranej cieľovej skupiny a z roka na rok si ich svojimi činmi udrží, pokojne na úkor obrovského množstva iných obyvateľov štátu. Čím ovplyvniteľnejšia (cháp menej inteligentná, ľahko oklamateľná) daná cieľová skupina je, tým je to ľahšie a tým lepšie.

Kto je práve pri moci je irelevantné. Robí to väčšina, je to vlastne princíp fungovania politiky. Tento postup sa opakuje roky a osobnosti v čelách politických subjektov nemusia byť vôbec vrcholom ľadovca. Zviditeľnenie sa pred väčšinou ľudu (potrebné na zvolenie) stojí peniaze, veľa peňazí a podpory. A podporujúci si prídu na svoje po zvolení daného človeka, strany. Záväzky budú musieť byť splnené. V USA bolo krásne vidno, keď nejaký „poradca“ nakázal prezidentovi (najvyššie postavenému človeku v Spojených štátoch amerických podotýkam), aby skrátil svoj práve prebiehajúci prejav.

Ale v politike sú aj ľudia, ktorým ide o ľudské dobro. Možno áno, ale ako dokáže takýto človek / strana konkurovať rozpočtom na propagáciu strán podporovaných za budúce služby po zvolení od finančných mecenášov? Ak im ide skutočne o ľudské dobro, takto to robiť nemôžu a tým pádom sú z hry von. Bežný Jano ich voliť nebude. Nemajú billboardy jeho dedine a ich volebnému plánu aj tak nerozumie. Seriózne riešenie na seriózne problémy sú často preňho komplikované a kto to bude čítať…Plus každého človeka je možné zdiskreditovať. Je jedno aké sú jeho úmysli, ak je to vyliečený narkoman, to je zlé pre imidž. Ak sa niekedy v živote ako ľudská bytosť potknete, volič vám to nezabudne. Viac vám dokonca prepáči prezliekanie kabátov.

Preto sa teraz na celú politiku a médiá na moment vyserte a chodte sa venovať svojej rodine a vytvorte spolu s nimi a priateľmi niečo prevratné a ušlachtilé pre budúce generácie.