Pred niekoľkými rokmi som sa podujal dostať do funkčného stavu niekoľko starých mikrofónov. Vtedy som o nich dokopy nič nevedel, no počas niekoľkých rokov, minutí stoviek eur a kontaktovaní mnohých odborníkov som konečne získal potrebné diely a informácie.
Viem, že dáta ohľadne vyše pol storočia starej techniky je relatívne ťažké nájsť. Preto by som to, čo som sa naučil a zistil rád zdieľal na tejto stránke. Vrátane kontaktov na ľudí a stránky, ktoré budú nadšencom starých mikrofónov užitočné. Týkať sa budú hlavne značiek AKG, Sennheiser a Neumann.
Aby mali tieto informácie zmysel aj pre začiatočníkov, uvediem krátky technický úvod k použitým technológiám.
Kondenzátorový mikrofón
Väčšina mikrofónov na tejto stránke využíva na snímanie zvuku kondenzátor (elektronický prvok schopný uchovať elektrický náboj), ktorý je realizovaný vo forme membrán umiestnených v kapsuli. Funguje na princípe vodivých platní pod napätím, ktorých deformáciou sa mení kapacita kondenzátoru a tým sa zvuk prenáša do elektronickej podoby. Zmena kapacity kondenzátora na elektronickú reprezentáciu zvuku (t.j. zmenu napätia) sa deje pomocou prídavného elektronického obvodu. Dynamický mikrofón tento obvod nepotrebuje, nakoľko na zachytávanie zvuku využíva iný fyzikálny princíp a priamo vytvára napätie (pomocou elektromagnetickej indukcie).
Elektrónkový mikrofón
Zatiaľ čo kondenzátor (membrána) je použitý na snímanie zvuku, jeho zosilnenie si vyžaduje ďalší vynález. Do 60. rokov sa najčastejšie používala na zosilňovanie signálu ako základný stavebný elektronický prvok elektrónka, ktorú dnes v drvivej väčšine zariadení nahradili tranzistory. Situácia u audiozariadení je však veľmi špecifická a elektrónky sa zmiznúť z tejto sféry tak skoro nechystajú, hoci sa už (aspoň u mikrofónov) nevyužívajú do takej miery ako pred polstoročím.
Elektrónkový mikrofón potrebuje na svoje fungovanie okrem samotného tela mikrofónu aj napájací zdroj. Elektrónka totiž využíva väčšinou dve jednosmerné napájacie napätia. Ich zdroj je však príliš veľký, aby bol umiestnený v tele mikrofónu, a tak je k nemu aj napájací zdroj, ktorý je nutné zapojiť samostatne do zásuvky.
V nahrávacích štúdiách nehrá rolu efektivita, cena, či praktickosť vybavenia. Najdôležitejší je zvuk, no nie vždy ten najvernejší. Preto tu bežne nájdete staré páskové magnetofóny, elektrónkové mikrofóny, predzosilňovače či gitarové zosilňovače. Elektrónka je totiž v mnohých prípadoch ľudskému uchu subjektívne príjemnejšia. Gitaristi zas využívajú jej špeciálny stav, kedy dochádza pri „nadmernej“ hlasitosti k skresleniu zvuku. To je u reprodukcie nechcený jav, no zvuk elektrických rockových gitár by bez elektrónok dnes vlastne neexistoval, určite nie v podobe, akej ho vnímame dnes.
V mikrofónoch je dnes úloha elektrónky pridať (okrem iného) akúsi jemnosť, „vzduch“, niečo, čo tranzistory nedokážu. Určite ste už v rádiu počuli nejaký aktuálny hit nahrávaný mikrofónom starším ako vy, len o tom neviete.
Narábanie s elektrónkovými mikrofónmi je však náročnejšie ako s dynamickými a tranzistorovými. Elektrónky sú krehké (využívajú sklenenú banku, preto sa niekedy slangovo označujú aj ako „fľašky“), energeticky neefektívne (elektrónkový gitarový zosilňovač s príkonom 300 W môže mať výkon cca 120 W), ich životnosť je kratšia, rozmery väčšie a výkon môže byť nekonzistentný (musia sa zohriať a každý kus je ručne robený originál).
Výroba elektrónok je skutočné umenie. V prípade použitia v audiozariadeniach zároveň nastáva problém – nie každý kus je vhodný na použitie v zvukových zariadeniach (napr. má privysoký šum, je „mikrofonická“). U niektorých typov je údajne do mikrofónu vhodná len jedna z desať kusov.
Pre zaujímavosť spomeniem, že mnohé legendárne zosilňovače (vrátane značiek Marshall a Fender) využívajú už roky elektrónky vyrábané práve na Slovensku – firmou J.J. Electronic z Čadce.
Odchod a návrat elektrónkových mikrofónov
Hoci elektrónkové mikrofóny zo štúdií úplne nezmizli, bezprostredne po príchode tranzistorov boli často považované za zastaralé. Práca s tranzistorovou technikou bola praktickejšia, mikrofóny spoľahlivejšie a menšie. Preto končili elektrónkové mikrofóny často ako vyradená technika napríklad v internátnych študentských rádiách (často v úbohom stave).
O niekoľko dekád sa však tieto mikrofóny opäť dostali „do zvukovej módy“. Netrvalo totiž dlho a ľudia si uvedomili, že poslucháčom sa väčšinou nepáči tá najreálnejšia reprezentácia zvukových myšlienok, ale tá subjektívne krajšia. A tu často viedli elektrónkové mikrofóny.
A čo sa vývoja a trendov technológie mikrofónov ako takých týka, často platí – ak to funguje dobre, prečo to meniť. Dôkazom je napríklad AKG C12 či Sennheiser MD421, ktorý sa vyrába s minimálnymi zmenami od roku 1959. Patrí pritom medzi štandardné vybavenie nahrávacích štúdií po celom svete.
Vintage mikrofóny:
AKG C12A