Domov Médiá Ako som spoznal 8 mm filmy a naučil sa strihať po starom

Ako som spoznal 8 mm filmy a naučil sa strihať po starom

0 719

Keď sa ku mne dostali osemmilimetrové domáce filmy, ktoré nakrúcal dedo, rozmýšľal som, čo s nimi. Väčšina ponúkaných prevodov do digitálnej formy bola buď do nízkej kvality alebo drahá. Tak som sa rozhodol experimentovať.

Dedova premietačka nebola kompletná, preto som si zadovážil novší typ, ktorý zároveň umožňoval reguláciu rýchlosti premietania. Premietačka je československá a volá sa Meolux Meopta Meos DUO.

LED namiesto halogénu

Prvou dôležitou zmenou bola výmena pôvodnej vypálenej 100 W halogénovej žiarovky za 10 W plochú diódu s rovnakým svetelným výkonom. Vďaka tomu sa môže premietanie zastaviť a film pri zapnutom svetle nezhorí (nehovoriac o neporovnateľne dlhšej životnosti diódy).

Samotnú diódu som sa rozhodol chladiť malým pasívnym chladičom s ventilátorom. Aby bolo políčko filmu podsvietené rovnomerne, musel som medzi diódu a film vložiť niekoľko vrstiev osvetľovacích filtrov (typ známy ako „frost“).

Konečne som si tak mohol filmy aspoň pozrieť, čo však bol len začiatok ďalších problémov. Napríklad, že pôvodný remeň v ľubovoľnej premietačke má životnosť pár sekúnd… Našťastie ho dokázal nahradiť obyčajný „O“ krúžok (vlastne kruhové tesnenie).

…a tak som sa naučil Strihať

Každý jeden kotúč filmu (spolu asi 30 kotúčov) som manuálne premotal na druhý a naspät a zistil, v akom stave daný film je. Niektoré boli namotané opačne, niektoré boli roztrhnuté, pokrčené, chýbal im úvodný pás na nainštalovanie do premietačky… Ako sa ukázalo, zavádzací pás sa dá stále objednať, ale len z USA, spolu so špeciálnou páskou na lepenie filmu (a lacné to nie je).

Keď mi strýko po prvý krát vysvetľoval, ako sa používa premietačka, nechápal som, prečo mi zároveň dáva do ruky strihačku a lepičku na film. Pri prvom premietaní mojich filmov som to pochopil – ak boli dva kusy filmu dokopy spojené pred 40 rokmi, verte, že už spolu príliš dobre nedržia. A keď sa film roztrhne, väčšinou musíte kúsok odrezať (menej ako jedno políčko), aby ste ho potom vedel spojiť dokopy. To sa dá buď pomocou špeciálneho cementu alebo pomocou priesvitnej lepiacej pásky s výrezmi na perforáciu (to sú tie dierky vo filme). Ako je vidno na obrázku, skúšal som to aj s bežnou páskou, ale to nie je ono…

Ako na digitalizáciu?

Filmy som si teda konečne vedel pozrieť aj zlepiť. Lenže ako ich preniesť do digitálnej formy? Niektorí jednoducho nakrúcajú premietaný obraz na plátne, no kvalitatívne to nie je dobré riešenie. Rozhodol som sa preto snímať priamo „dieru“ v premietačke Ako zariadenie som zvolil moju zrkadlovku Canon 600D s Magic Lantern firmvérom. Prvým problémom bolo, že fotoaparát by za normálnych okolností musel byť veľmi ďaleko od premietačky, resp. že optika nedokáže zaostriť do tak krátkej vzdialenosti, ako som potreboval.

Riešením bola optika s dlhou ohniskovou vzdialenosťou (55 až 250) a makro trubička medzi optikou a telom fotoaparátu. Vďaka tomu je možné zaostriť na vzdialenosť pár milimetrov od premietačky (na rozdiel od desiatok centimetrov až metrov).

Rýchlosť je kritická

Aby cez obraz nebehal pás spôsobený tieniacim kotúčom premietačky, musí byť fotoaparát nastavený správne a premietačka by mala mať čo najkonzistentnejšiu rýchlosť. Tá sa však vplyvom rôznych vecí mení aj o 3 obrázky za sekundu, čo je pre digitálny prevod neakceptovateľné.

Riešením je snímanie reálnych otáčok a riadenie rýchlosti premietačky pomocou PWM modulácie a PID algorytmu. Stručne – malý počítač (Arduino) sníma ako rýchlo sa premietačka otáča a na základe toho pridá alebo uberie „otáčky“. Výsledkom je možnosť nastaviť rýchlosť premietania od 4 do 21 obrázkov za sekundu s presnosťou plus mínus 5 stotín.

Nikdy to nebude ideálne

Teraz však musím nájsť ideálne nastavenia na prevod. U premietačky aj fotoaparátu. Nie je totiž možné pri normálnej rýchlosti premietania zosynchronizovať premietačku a fotoaparát tak, aby jedno políčko filmu zodpovedalo jednému políčku nasnímanému fotoaparátom. Na to slúži technika frame by frame (obrázok po obrázku), ktorá je však veľmi zdĺhavá a vzhľadom na kvalitu 8 mm filmu sa väčšinou neoplatí (hoci ju viem realizovať). V praxi však trvá nasnímanie jednej minúty filmu približne hodinu.

Kompromisom je napríklad nastaviť premeitačku na 20 políčok za sekundu (resp. 60 bliknutí) pri parametroch: ISO 100, f12 a 1/30. Kratšia uzávierka spôsobuje, že je časť obrazu zrezaní alebo je na obraze vidno pás. Ďalšie pokusy však možno ukážu, že existujú aj lepšie nastavenia. Uvidíme…

 

Čo je 8 mm film

Osemmilimetrový film bol vlastne jednou z prvých foriem záznamu domáceho videa. Vytvorila ho firma Kodak a na trhu sa objavil v roku 1932. Číslo 8 označuje fyzickú šírku filmu a kvalitou záznamu dokážu filmy prekonať aj novšie VHS kazety, hlavne čo sa dynamického rozsahu týka. Štandardne však nemajú 8 mm filmy zvuk.

Existujú dva typy filmu – (Normal) 8 a Super 8. Oba môžu byť čiernobiele, aj farebné. Obyčajný má väčšie dierky pre posúvanie filmu a tým pádom menšiu plochu pre záber, Super zas menšie diery a viac priestoru pre samotný záber.

(V praxi mi to však bolo jedno, pretože som tieniace políčko z premietačky odstránil a snímam aj časť filmu okolo perforácie. Film totiž počas premietania aj akoby mierne skáče hore a dole.)

Zaujímavosťou je, že starší typ Normal 8 využíva takmer rovnaké kotúče ako magnetofónové pásky. Super 8 má väčšiu stredovú dieru a u niektorých premietačiek potrebuje redukciu.

Ako funguje premietanie

Princíp premietania filmu je jednoduchý – zasvietite cez neho svetlo a obraz sa premietne na plátne. Lenže na to, aby sme sekvenciu za sebou idúcich obrázkov vnímali ako film, musia za sebou nasledovať dostatočne rýchlo. Pri pozorovaní premietačky by sa mohlo zdať, že film ide cez škáru plynule kontinuálne. V skutočnosti sa však políčku filmu vždy posunie, zastane, dva alebo tri krát blikne a potom ho nahradí ďalšie.

Auto fanatik, novinár začiatočník, video točič, rádoby muzicista, profesionálny spáč.