Už nemusíme číhať na stlačenie REC keď z rádia hrajú obľúbenú skladbu, prehadzovať ramienko. Dnes len stiahnuť, uskladniť a utopiť sa v mp3. Nie! Dajte mi menej možností, aby som si vychutnal viac hudby.

Domnienka, že využívať niečo, čo nikto nepozná alebo nepoužíva, vás / nás robí viac cool, je trochu scestná. Hlavne ak je vašou motiváciou práve cielená snaha o to odlíšiť sa týmto spôsobom. Možno je to tým, že si chceme pripadať lepší, inteligentnejší, unikátnejší ako zvyšok populácie, tým že chceme byť niečo viac, aspoň sami pred sebou. Tak nejak by som popísal fenomén, o ktorom veľa ľudí rozpráva, no nikto reálne nevie, čo to vlastne je – hipster. Nechajme ich teda žiť. Počúvam (sem tam) gramofón. Bodka. Nie preto, že to robí málo ľudí. Vysvetlím.

Technická evolúca – ťažkej hudby nepriateľ?

Od základnej školy som mal to šťastie, že mi rodičia boli schopní a ochotní zadovážiť techniku, ktorú som si prial. Keď všetci počúvali rádio, našetril som si na walkmana. Keď všetci kupovali walkmanov, dostal som discmana. Keď všetci kupovali discmany, kúpil som minidisc. Keď všetci… hm… Keď mali všetci discmany, kúpil som si mp3 discman (a dodnes naň spomínam v dobrom, to boli párty…). A nakoniec kráľ všetkých mp3 prehárvačov – iPod. Obrovské množstvo skladieb vzdialené len pár klikov, žiadne pretáčanie, žiadne vymieňanie diskov. Všetka muzika, čo by ste mohli chcieť po ruke. Kontraproduktívne veľký výber.

Je však to, že všetko je nám dostupné okamžite, výhodou? Že nemusíme pre nič vyvinúť námahu, že nemusíme číhať na pesničku v rádiu, že nemusíme meniť po pár pesničkách médium za ďalšie… Prispelo toto všetko k lepšiemu zážitku z počúvania? Prispela globálne zvýšená kvalita reprodukcie ku globálne lepšiemu pôžitku z ľudských posolstiev a ušľachtilých myšlienok motivovaných ušľachtilými melodickými motívmi nazývaná hudba?

Dnes mám 120 gigový prehrávač do vačku. Zmestí sa mi doň všetka hudba, ktorú chcem / mám. Páči sa mi jedna pesnička, švác ho tam diskografia. A keď sa mi dáky song nepáči, prepnem ho. Úprimne – obrovské kvantum hudby, čo tam je, som nikdy nepočul a v ľudskej náture je vyhľadávať to povrchne lákavé, známe. Preto si naladíte rádio Express, pretože presne vie, čo chce vaše podvedomie povrchne počuť (a čo nového chcú producenti predať).

Bezcenná platňa vás cene hudby naučí

Preto som začal oceňovať platne. Tú tak ľahko neprepnete, musíte si ju vypočuť do konca alebo pracne hľadať ďalšiu skladbu. Je to liečba internetovej choroby krátkodobej pozornosti, ktorú sa nám pokúšajú kradnúť takmer všetky stránky financované klikmi. Preto stále pri všetkom vydržíme len krátko, nedáme komplikovanejšej myšlienke šancu.

Neverili by ste, okrem iného, ako kvalitne dokáže platňa s dobrou ihlou, dobrým predzosilňovačom a reproduktormi hrať. Nebudem tu rozoberať onú kontroverznú tému analóg verzus digitál. Platňa však dokáže hrať podobne ako CD, ak máte dobré vybavenie. Je to fyzický, mechanický kus hudby, ktorého kvalitu si musíte chrániť a šetriť. Každé jedno hriešne príjemné vypočutie znižuje jej životnosť, oberá ju o čas, každý zlý pohyb ramienka ju môže poškodiť.

Keď na gramofón položím Beatles platne mojich rodičov, viem si živo predstaviť tie tisícky vypočutí, tie šialené skákania, pospevovanie, veď aj oni boli raz my. Správne obohraná Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band praská ako voda v panvici – a udržať ju kontinuálne hrať je takmer nemožné. Zvuková patina. Doslúžila však.

Kedysi boli platne pre mňa jedným (z nie veľa) zdrojov hudobného vzdelania. Ak by ma oco nenaučil robiť ako malého s gramofónom (tomu hovorím odvaha!), nevyhrabal by som nikdy nosiče s nápismi Queen, The Beatles, Dire Straits, Michael Jackson, Paul McCartney či Elvis a môj hudobný vkus by sa radikálne líšil. Zrejme by som počúval čo bolo k dispozícii vo vtedajšom rádiovom éteri deväťdesiatych rokov (preboha…). Aj tak nie všetkému sa mi podarilo odolať… (ale nehanbím sa za vás, Erasure!; vlastne trochu hej, vlastne… celkom dosť).

Nemám nič proti modernej hudbe ale jedno je jasné – tvoriť ju je dnes oveľa ľahšie ako v baroku. A samotné jej tvorenie je vlastne vo veľa prípadoch skôr výroba. Nepotrebujete vedieť reálne skladať, ani hrať, stačí len pospájať loopy, sample. Vlastne dnes sa za hudobníkov považujú aj tzv. púšťači. Hudby nebolo nikdy viac a nebola nikdy vo vyššej kvalite. Ale príliš ľahká cesta k vytesaniu melódie či atmosféry z hudobného spektra z nej často spravila bezduchú basovú bublinu. Prípadne C, G, Amol F, toť známy „4 chord song“.

Nikdy by som sa bez gramofónu nedostal ku zvukarine – mp3 síce prišli do môjho počítača v roku 1998 ale nebolo ich odkiaľ bez internetu zohnať, tak som začal prerábať platne. Fast forward. Prihlásil som sa na gitaru. Fast Forward. Robil som zvučky pre študentskú televíziu. Fast Forward. Mám prácu veľmi blízko práci svojich snov. A čomu (okrem veľa iného) vďaka?

Ďakujem, Pán Gramofón

Ďakujem, Pán Gramofón. Tu je jedna naša spoločná kamarátka, ktorej každú prasklinu a škrabanec poznám naspamäť: