Viete, čo, prečo a od koho vlastne na internete čítate?

Ako tak píšem pre internetové médium, zisťujem postupne veci, ktoré čitatelia zrejme ani netušia a myslím si, že by si ich mali uvedomiť / vedieť o nich. Na druhej strane, aj tak si budú klikať na bulvárne nadpisy plné caps lockov a minimálne dvoch výkričníkov. Čo sa vlastne dokelu deje?

Motiváciou (väčšinou) nie je informovať.
Je to (aj) o peniazoch

Internet, aké stránky navštevujete? Stavím sa, že niekoľko z nich je prevádzkovaných jedným z troch slovenských internetových pidigigantov. Či už mail, cestovné poriadky počasie atď. Majú aj iné stránky, na ktorých ste zrejme boli a ani o tom neviete.

Jednou z takýchto stránok je aj tá, pre ktorú píšem momentálne ja – automix.sk. Keď niekomu poviete názov média, takmer nikto nevie o čo ide. Ale mesačne nás údajne navštívi okolo 130 až 160 tisíc (bolo aj 190 tisíc) „reálnych userov“ (nie čitateľov, to je rozdiel). To znamená, že aj keď „o nás nikto nevie“, portál si zarobí sám na seba – dokonca na viac ako jedného redaktora.

Približne 100 000 ľudí mesačne totiž údajne uživí jedného človeka na plný úväzok. Ak teda čakáte, že vám blog alebo vaša malá stránka / magazín bez podpory veľkých médií zarobí pomocou klasického financovania na živobytie, zabudnite. Môžete mať hocijak kvalitný obsah, nemáte šancu. Iba ak pri behu na dlhé trate.

Áno, sú tu špecialitky ako refresher, ale ich miera vlastného obsahu je malá a dodržovanie etického kódexu novinára otázne. Možno ani nie tak cielene ako z nevedomosti.

Problém komerčných internetových médii číslo 1: Hlavný spôsob, akým si na seba väčšinou zarábajú je online reklama. Stačí si pozrieť koľko reklamných boxov či bannerov na nich nájdete. Weby väčšinou predávajú klientom „garantované“ počty „real users“ (RU) či pageviews (PV). Presnejšie, klienti im platia za počty zobrazení ich reklamy (PPI, Pay Per Impression) resp. za počty preklikov (PPC, Pay Per Click). Efektivita tejto reklamy je relatívne nízka. Najúčinnejší spôsob reklamy (avšak aj vďaka kliknutiam omylom) je tzv. branding, reklama okolo tela článku. Aj ten však dosahuje efektivitu údajne len 3 percentá preklikov na zobrazenie.

Stránky z pohľadu predajcu reklamy akoby „garantujú“ (sľubujú) že sa ich reklama zobrazí danému počtu za ľudí za približne daný čas. To by však musel každý mesiac navštíviť portál rovnaký počet čitateľov (čo sa nikdy nestane). Rozdiely sú okrem samotného obsahu spôsobené aj faktormi ako počasie (No a čo? Nech sa idú okúpať, aj tak sedia priveľa pri počítači) či konkrétne ročne obdobie, sviatky… To však nie je až takým problémom.

Sledovanosť vie do istej miery ovplyvniť aj obsah, ale ani zďaleka nie do takej, ako si zrejme myslíte. Do veľkej, áno, ale nie je to najdôležitejší faktor. Hlavným problémom je, že (vzhľadom na spôsob vyberania peňazí) je momentálne najlepší spôsob vytvárania obsahu na internete písať milióny krátkych článkov. Za nadpisom a obrázkom totiž nevidíte, čo tam je a každý klik sa ráta.

Radšej rýchlo, krátko a povrchne. Z toho je viac peňazí

A tu spočíva problém číslo 2: ak má redaktor spraviť denne napríklad 3-4 články, ani jeden z nich nebude s najväčšou pravdepodobnosťou kvalitný a takmer určite nie úplne z jeho vlastnej hlavy. Ak sa však bude 2 dni venovať jednému vlastnému a kvalitnému článku v konečnom dôsledku zrejme zarobí firme menej peňazí. Ergo, ak bude písať kvalitne, bude pri aktuálnom spôsobe financovania zrejme prichádzať firma o peniaze.

Jednou z veľkých výhod internetu je, že informácie naň môžete pridať prakticky v ľubovoľnom čase. Viete ich tak zverejniť prakticky hneď ale môžete si aj počkať, poriadne sa na to pozrieť a dať ich tam neskôr.

Ak sa však na internete dozviete niečo konkrétne, aktuálne, zrejme už nehľadáte inde – už o tom viete. A kto s týmito informáciami chodí ako prvý, ten bude zrejme aj viac navštevovaný. Preto pre mnohých nemá zmysel čakať a precízne si overovať, vyšetrovať. Opäť, ak ste platení od počtu čitateľov, nezíska vám to viac peňazí (iba ak si, zas, skúsite zabehať na dlhé trate).

A ten kto si dá tú prácu (a je poctivý) je v konečnom dôsledku sankcionovaný skrz model financovania práve vami, čitateľmi.

Čo som tých chcel povedať? Že obsah (a tým pádom aj kvalita) média sa odvíja od jeho financovania, zrejme viac ako si myslíte. A na Slovensku máme jeden ďalší problém.

Malý trh = menej peňazí za tú istú prácu

Predstavte si redaktora v slovenskej internetovej firme, ktorý napíše rozumný a zaujímavý článok. V deň zverejnenia má dajme tomu 15 000 pozretí. Tie sa odvíjajú hlavne od siete stránok, na ktorých je článok k dispozícii (mailové schránky, o počasí, s cestovnými poriadkami atď).

V konečnom dôsledku sa však počet prečítaní odvíja aj od veľkosti internetovej populácie. Tá predstavuje momentálne na Slovensku údajne 3,5 milióna ľudí (tipujem, že to bude v praxi citeľne menej). Logicky vieme predpokladať, že v podobnej krajine s dvojnásobnou populáciou je aj tá internetová dvojnásobná.

Čisto štatisticky to znamená, že si dva krát toľko ľudí založí maily, bude pozerať cestovné poriadky, čítať správy… V konečnom dôsledku to znamená, že ten istý článok bude zobrazený dvojnásobnému počtu ľudí, čo vedie k dvojnásobnému zisku z reklamy. Tá istá práca, tá istá kvalita, ten istý článok – dva krát viac peňazí. A jediným rozdielom bolo viac ľudí hovoriacich tým istým jazykom.

Videá vás na (našom) internete neuživia. Ani tie fantastické

Problém so slovenskými videami na youtube je podobný, ako u článkov – malý trh. Horšie je však, že na výrobu jedného takéhoto 5 minútového videa s autom potrebujete aspoň 2 dni čistej práce (ak rátam nakrúcanie aj strihanie). Keď ho však natočíte a „dáte von“, možnosti jeho propagácie sú prakticky opäť len formou článku. Čitateľ však vidí len obrázok a nadpis, žiadne hodiny strávené nad jeho výrobou. Klikne či neklikne, rovnako ako keby za odkazom bol 10 riadkový článok s obrázkom. Zárobkovo sa vám to však ráta ako to isté…

Čiže pri tejto forme financovania nie je časovo efektívne nakrúcať kvalitné videá. Ľudia sú, technika je, umenie tiež, ale finančne sa to nikomu neoplatí. A pracujúci človek si väčšinou nemôže dovoliť pravidelne tráviť dni vytváraním kvalitného obsahu zadarmo. Iba taký kameraman / kreatívec na začiatku svojej kariéry / počas školy.

Napriek tomu, mnoho ľudí vytvára kvalitné a vecné videá (BMW M235i, Majo Bona, Apex TV). Prečo? Pretože na internete si môžete robiť čo chcete. Ak nečakáte zisk, nebudete mať za riťou žiadneho sponzora a jeho záujmy. Ani nejakú vysielaciu radu, ktorá sa rozhodne, či slovné spojenie vydrbaný nímand patrí do éteru. Je to váš piesoček a budovanie vášho mena, vizitka o vašich schopnostiach.

Že sa videá tvorcom nikdy nezaplatia nie je však len slovenský problém. Aj Briti či Američania tvoriaci videá o autách bojujú s podobnými problémami. Internet jednoducho nedokáže klasickým reklamným spôsobom ani na youtube generovať väčšine autorov kvalitných videí (až na tvorcov so státisícami pozretí pre každé video) dostatok peňazí.

Veľké médium ≠ vyššia kvalita informácie

Zhrňme si, čo sme sa zatiaľ dozvedeli – za tú istú prácu môžete zarobiť v inom médiu alebo krajine viac. Preto sa možno javí ako logické, že človek čo píše dobrovoľne, zadarmo, nemusí vôbec písať zle (ale ani dobre).

Existuje mnoho bloggerov, ktorí riešia zaujímavé problémy, prinášajú informácie, ktoré nikto iný nemá (teraz nemyslím seba :), len aby bol jasné). Nedokážu však distribuovať svoj obsah toľkým ľuďom alebo ich obsah je príliš špecifický pre oslovenie dostatočne veľkého publika. Nič to však nemení na tom, že môže ísť o kvalitné informácie.

U veľkých médii to závisí od priority. Ak zarába svojou sledovanosťou médium dostatok peňazí na platenie napríklad troch a viac redaktorov, je už možné, aby sa jeden venoval aj kvalite. Ak však povedia vyššie, že je prioritou sledovanosť, môžu skončiť všetci traja ako stroje na články. Novinárov tak niektorí dobrovoľne vymenili za „robičov sledovanosti“. Na mnohých je tak vytváraný priamy či nepriamy tlak „na robenie“ čo najvyššej sledovanosti. A vzhľadom na aktuálny stav Slovenského syndikátu novinárov (smutný) nemajú novinári žiadne „odbory“, ktoré by sa za nich postavili.

A nemyslite si, že keď veľké portály neuvádzajú zdroj, majú tie informácie z vlastnej hlavy. Často informácie, ktoré sme prevzali zo zahraničia (s uvedeným zdroj a citáciou) dni predtým (a v „šuflíku“ ležali tiež nejaký ten deň), sa ku mne dostanú z nejakého iného portálu. Samozrejme bez zdroja. Portál ale vygeneroval na tej istej téme dvojnásobnú sledovanosť akú mal článok u nás.

Ako na internete zarobiť kvalitou? To keby sme vedeli…

To je problém, ktorý riešia snáď všetky väčšie médiá na internete. V tlačených médiách si kvalitu môžete dovoliť, pretože každý záujemca o prečítanie dobrého článku musí za výtlačok zaplatiť. Na internete buď článok dostupný je alebo nie. Zadarmo a hocikomu.

Hoci sa pokúšali mnohí o spoplatnenie obsahu, veľká (možno aj väčšinová) časť publika šla jednoducho „o dúm dál“. Ako však nechať ľudí byť novinármi a vytvárať kvalitný obsah, možno však nie pre totálne väčšinové publikum? Na Slovensku ťažko.

Sme to napríklad skúša s pianom. Či je to úspech alebo neúspech si hodnotiť nedovolím. Aj preto, že chápem ich motiváciu. Kto príde na účinný spôsob, ako od ľudí na internete (čo najľahšie) zbierať peniaze za obsah, bude v balíku.

Z čitateľa sa stal len „jeden RU“

Veľká časť čitateľov nie je tak inteligentná ani rozhľadená, ako by sme si priali, resp. ich správanie sa na internete je v niektorých prípadoch prinajlepšom neadekvátne. Keď sme mali na stránke anonymné komentáre, bola to miestami tragédia. Ak sú ľudia skrytí, dovolia si niekedy až smutné veci.

Štatistická vzorka je platná aj tu a ak sa zväčší okruh čitateľov, zväčší sa aj počet kreténov. Lenže teraz ich nie je (plesnem sa po bruchu,… ej mal by som schudnúť) 4 z 10 ale 4 000 z 10 000. Ak čítate ich komentáre na dennej báze, niekedy si poviete, že už toho máte fakt dosť. Často ľudia, čo vás v živote nevideli a nepoznajú, vám nemajú problém nadávať do kokotov, prípadne vás vešajú na kandeláber. A vaša tolerancia a korektnosť má tiež svoje medze.

To je aj dôvod, prečo na tomto blogu nemám možnosť komentovať pod článok. Nie zo strachu, ale ak niekto niečo chce, nech sa nad tým dobre zamyslí, a napíše to do mailu. Ak sa mu to nechce, nemá zrejme nič dostatočne dôležité a zaujímavé na mysli. A neviete si predstaviť, ako závidám redakciám tlačených médií, kde nie je rozumovať tak ľahké ako na internete…

Aj preto sú bežní internetoví čitatelia často akosi dehonestovaní (a áno, môžu si za to do veľkej miery sami, ale aj samotný ich počet). Nerozmýšľa sa nad nimi ako žijúcimi, čas obetujúcimi bytosťami, rodičmi, vdovami, postihnutými, športovcami, obyčajnými ľudmi, absolventami vysokých škol, robotníkmi… Sú to len RU. Vidíte číslo, zle, chcete vyššie. Do veľkej miery mi to pripomína FEI STU.

Stačí vymyslieť pre čitateľov hocijakú podvedomú pascu na kliky, ktorá bude fungovať, pokojne polonahé ženské na portáli o autách… Nepodporujete ich inteligenciu ale len zneužívate ich podvedomé procesy (tak funguje bulvár).

A ak pred niekým prednesiete tieto uhly pohľadu, budú sa na vás často nechápavo pozerať alebo argumentovať, že keď to nespravia oni, spraví to niekto iný. Ďalší dôvod pre znovuzrodenie Slovenského syndikátu novinárov…

„Nie sú väčší kokoti ako ľudia.“ A ľudia sme my

Že sú na internete samí kreténi nie je myslené tak, že by ten či onen človek bol ako taký kretén. My všetci sme v istých situáciách kreténi. Internetové komentovanie akoby v nás niekedy budilo naše zlé ja. Preto si zaslúžime aj šancu na opravu, tolerantné správanie. Na druhej strane, musíme si aj my vstúpiť do svedomia…

A skúste sa vžiť aj do kože novinárov / redaktorov. Viem, ich veľké množstvo sú jednoducho bezchrbticové príšery z bulvárnych denníkov, ale keď si nabudúce zgustnete na článku, kde sú pravopisné chyby, vedzte, že okolnosti písania článku netušíte. Koľko dotyčný nespal, prečo jeho firma nemá peniaze na korektora a pod. Verejnosť však väčšinou operuje s predstavou, že novinár sa nemôže a nesmie nikdy pomýliť. Smola, môže a aj sa pomýli.

A k samotným číslam sledovanosti – na internete je obrovské množstvo ľudí, tipujem omnoho väčšie ako divákov hocijakého tlačeného periodika na Slovensku. 150 000 ľudí na (relatívne malej) stránke mesačne? Aj keby to bola v skutočnosti len polovica (je to zrejme niekde medzi), aj to je obrovské kvantum! Či inteligentných, tak aj sprostých.

Každý jeden z nich je však človek a tak sa k nemu treba aj správať! A povinnosťou nás inteligentných je sa o tých sprostých postarať, nie ich zneužívať na zarábanie peňazí.